Zaujímavé to začalo byť, keď tak nehnute sedel už tretiu hodinu. A ešte zaujímavejšie, keď sa o ňom začali ľudia baviť. Reakcie typu „bezďák nemá co dělat, takové bych hnal“, „blázen, co to dělá, medituje?“ prišli ako prvé.
Štvrtú hodinu už nesedel, ale posunul sa pár metrov od rieky a vzpriamene stál. Slnko ho zozadu ožarovalo, čo dodávalo jeho postoju akúsi skromnú vznešenosť. On stále uprene sledoval rieku a ľudia, psy, kačice, holuby sa okolo neho prechádzali, ako by bol neviditeľný.
Sledovala som tú scénu fascinovaná autentickou silou, ktorá z nej vyžarovala. Neviem, kto to je, či duševne narušený človek, či mladý otec, ktorý tragicky stratil rodinu a dočasne prišiel o rozum, alebo osvietený duchovný bádateľ. Jediné, čo viem bezpečne, sú pocity a myšlienky, ktoré vo mne vzbudil. Cítila som, ako mi po líci steká slza. Ako vnímam jeho krehkosť a zároveň silu. Ako vnímam pocit viny a odpustenia, uzdravenie i bolesť, samotu absolútneho odcudzenia a prepojenie s celkom. Muž ktorý sa zastavil, uprostred dňa, uprostred turistami prešlapaného nábrežia, nech to bol ktokoľvek a urobil v živote čokoľvek, mi daroval čosi o čo ja som neprosila a on neponúkal. Lásku.
